Stánok oproti

anonymita v šesť a pol miliardovom dave

Na ceste

Opät raz cestujem. Poslednú dobu sa mi to stáva relatívne často. A poslednú dobu sa stáva relatívne často môjmu šéfovi, že mi zabudne zabookovať letenku. Potom musím ísť vlakom... Počkať, ešte chýba začiatok.

Presunul som sa do Košíc. Vraj dočasne. Len na záskok, maximálne mesiac, dva. V prípade krízy tri. Zobral som to ako výzvu pre moje manažérske (lol) schopnosti a mintest, čo dokáže vydržať pečeň.

Košice sú, hm, divné. Veľmi pekné mesto, vtipní a zábavní ľudia, prekvapivo dobrá kuchyňa. Vôbec sa tam nepije až tak monštrózne, ako sa tvrdí (i keď môj metabolizmus schytal niekoľko dobre mierených rán). Zistil som však, prečo sa východ Slovenska nemá až tak dobre. Nikomu sa tu totiž nechce makať. A keď to hovorím ja, tak mi naozaj môžete dôverovať. Umenie nemakať som svojho času vycibril takmer k dokonalosti. A ejhľa. Oni ma prekonávajú. Skrátka malý zázrak. Každopádne ako dôvod na to, prečo každý týždeň cestujem medzi BA a KE to snáď stačí.

Vlaky IC sú svojim spôsobom cool. Človek tu má relatívne dostatok miesta, občas sa tu poprechádza panáčik, ktorý je ochotný za malý obnos obeživa vymeniť napríklad zlú kávu, zlú bagetu, alebo nejaký ten nápoj. Relatívna čistota na záchodoch je tiež privítaniahodná. Na vysvetlenie - nepatrím medzi častých cestovateľov vlakom (hm, nepatril som), takže v pamäti mám zafixované zasvinené a nepohodlné vlaky.

Čomu však naozaj nerozumiem je to, prečo je to celé tak neuveriteľne pomalé. Tých 450 kilometrov totiž klimatizovanému vláčiku trvá prekonať 5 a pol hodiny. To je zhruba o 5 a pol hodiny viac, ako som vo vlaku ochotný stráviť. Cestujú nim divní ľudia.

Napríklad oproti mne teraz sedí pán, ktorého odér je len ťažko možné nazvať príjemným. Vedľa zas sedia dvaja veľmi divní típci, ako z komiksu. Jeden veľký, plešatý a mĺkvy, druhý malý s brílkami a komentujúci naozaj všetko. Chudáčik trpí. Dlho si nezapálil a má absťák. Navyše k tomu chlasce pivo (zatiaľ 5), takže chuť na cigu stále narastá. Rovnako aj chuť komentovať svet.

Už sme sa dozvedeli, že sme jebnutí, preotže necháme dopustiť takú skrivodlivosť, že teta automat hlási pred každou zastávkou informácie aj v angličtine a nemčine. Položil zásadnú otázku, či mu na anglických železniciach tiež povedia po slovensky kde je. Samonasieracím režimom dospel k tomu, že všetci cudzinci sú kreténi, ktorí tu nemajú čo hľadať. Zo všetkého na záver obvinil Maďarov. V tom okamihu sme zastali v Žiline. Náhoda má niekedy slušný zmysel pre humor.

Kúsok predomnou sedí podivná východniarska rodinka, kde sa hašterí úplne každý s každým. Začalo to ešte v KE tým, že hlava rodiny zle šoférovala (podľa názoru nežnejšej polovičky hlavy) kufor na kolieskach. Odvtedy ich tuším naštvalo všetko.

No a nezábudajme na mna. Týpka, ktorý cestujúc rúbe do notebooku a po viac ako pol roku píše niečo na blog.

Musím.

posted by: Fetyak at 16:54 | link | comments (3) |